Na konci roku 2019 som sa rozhodla tvoriť a plniť si sny. A ako?
V tom našom každodennom kolotoči mi niečo strašne chýbalo. Cítila som, že ma život obchádza a zapadám prachom v prepracovanom dnešku. Práca, práca, povinnosti… Takto to nemohlo ísť ďalej, toto predsa nemohlo byť všetko?
Niečo musím zmeniť!
A dala som voľnosť svojej tvorivej duši. Nech rozprestrie krídla, keď chce a nech skúša, či dokáže vzlietnuť tak ako kedysi. Na moje veľké prekvapenie vzlietla pri prvej príležitosti. S malou dušičkou som začala chodiť do ateliéru a maľovať. S ešte menšou dušičkou som sa prihlásila do literárnych súťaží Matice Slovenskej a zaslala svoje texty do dvoch súťaží. Naposledy som písala, keď som bola na strednej škole. Ani neviem, ako som na moje vášne mohla na tak dlho zanevrieť. Po vyše 20 rokoch som brala do ruky pero a povedala si: “Skús, pošli texty do súťaží, zisti ich kvalitu a pracuj na štylistike! Ak budú dobré, získaš ohodnotenie, ak nie, budeš musieť na sebe popracovať!”
V decembri 2019 som začala plniť svoj sen z detstva. Písať príbehy do svojej budúcej knihy. Spomenula som si, ako som v detskej izbe čítala Annu zo zeleného domu a predstavovala si, že aj ja, tak ako odvážna Anna, napíšem raz svoju naozajstnú knihu.
Ticho som sedela na stoličke a držala v ruke Diplom za 1. miesto v literárnej súťaži: “Vianoce, na ktoré nezabudnem” a slzy šťastia pomýlili aj môjho priateľa. Prvý krok k splneniu sna sa podaril a mňa naplnil pocit šťastia, že aj po toľkých rokoch v Nemecku som začala tvoriť a objavovať čaro slovenčiny.
V júni 2020 som zaslala druhý text do súťaže Matice slovenskej: “Račiansky jahodový kvet 2020” a umiestnila sa na 2. mieste v literárnej časti – kategórii dospelých.
Tento príbeh vám chcem dnes priblížiť a vyrozprávať a taktiež vás posmeliť v tom, aby ste na svoje sny nezabúdali, lebo život je krátky. Preto tvorte to, čo vás baví a napredujte!!!
♥
Prajem vám príjemné čítanie pri kávičke.
Ty nemáš ani šajnu o tom, ako sa žije na Slovensku
„Ty sa máš, ty bývaš v Mníchove!“ – smutne sa pousmiala moja spolužiačka zo základnej školy, Saška a už razantnejším tónom v hlase vyriekla hlášku, na ktorú nikdy nezabudnem: „Vieš, Mati, ty nemáš ani šajnu o tom, aké to my všetci tu na Slovensku máme ťažké, nie každý mal také šťastie ako ty.“
Je to už 22 rokov, čo sme spolu trávili skoro každý deň po škole. Vlastne už vyše 22 rokov, čo je naozaj veľmi pekné obdobie na vykryštalizovanie osobnosti, pracovného, či rodinného života. Dokonca aj po toľkých rokoch vnímam naše stretnutie pri káve na námestí tak intenzívne, akoby to bolo len včera, čo sme sa videli naposledy. Odmysliac si Saškine tri malé deti a mojich 20 kíl navyše, vrátili sme sa myšlienkami znova do školských lavíc a zaspomínali sme si. Do reality nás pravidelne vracali jej pobehujúce blonďavé anjeliky, ktoré sa dožadovali pozornosti. Saška im naliala ešte džúsu a jej ratolesti sa znova začali naháňať okolo nás.
Dozvedela som sa všetko o jej manželstve, neschopných učiteľkách v škôlke, aké darčeky dostanú deti na deň detí, kam idú a kde boli na dovolenke, čo svokra zase vyparatila a že je už piatym rokom doma na materskej a vôbec nemá na nič čas. Tak, pri troch deťoch sa ani nečudujem a naprosto chápem, že deň má pre jednu maminu na plný úväzok častokrát málo hodín. Sama som si to v tej chvíli ani nedokázala predstaviť, pretože vlastné deti zatiaľ nemám. Keď v tom vysvitlo, že ten štvor- a päťročný anjelik býva do pol štvrtej v škôlke, a najmenšieho Jakubka 2x do týždňa opatruje celý deň babka, ktorá v tie dva dni vyzdvihne aj ostatných drobcov zo škôlky, lebo to má po ceste a donesie teplú stravu na dva dni.
„Saši, máš super nechty!“ – Saška sa celá rozžiarila, očividne mala túto tému veľmi rada. „Áno? Ďakujem, vieš, to u mňa musí byť. Bez toho by som nemohla existovať. Musím ísť minimálne raz do mesiaca na nechty a ku kaderníčke, inak by som vyzerala, to ti poviem.“ – v tom momente ma až zarazilo, lebo u kaderníčky som bola pred piatimi mesiacmi a nechty si robím sama, takže žiadne trblietavé pásiky s diamantovými kamienkami moje ruky nezdobili. Čo si asi tak Saška myslela, keď jej pohľad spočinul na mojich nechtoch a odrastených končekoch? Zbadala moje vynímajúce sa trblietavé šediny?
Neviem… zvraštila obočie, naklonila sa ku mne a stíšeným hlasom povedala: „Dám ti číslo na Katku, moju kaderníčku, zavolaj jej ešte dnes. Ona má super farbu a kúru na šediny. Za farbenie, strih a nechty si priprav okolo 45,00 eur.“ – hmmm, takže zbadala, mačka bola z vreca von. Situáciu už nezachránim. Na slniečku sa moje štvorcentimetrové odrastky museli vynímať tak výrazne ako vlasy deda Vševeda. A 45,00 eur mesačne? Veď práve spomínala, že nemá peniaze a deti potrebujú nové topánky.
Slniečko na terase príjemne hrialo a nám sa vôbec nechcelo ísť domov. Saška dofajčila behom hodiny tretiu cigaretu, deti mala spokojné pri mestskej fontáne a mne vŕtala hlavou jej úvodná veta.
V podstate je to veta, ktorú som počula vo viacerých obmenách už viackrát, odkedy som sa v roku 2008, hneď po promóciách zbalila a odcestovala do Nemecka. V jednom však má Saška pravdu, mala som šťastie. Čo však málokto vidí, a to aj vrátane Sašky, že moja cesta nebola ľahká. Že tam, kde som dnes, som nebola vždy. A ak ma niekto vníma tak, že už som za vodou, tak v tom prípade si dotyčný musel veľmi veľa domyslieť, či odkukať veľa faktov z rozprávkových filmov.
Keď sa obzriem späť, vidím samu seba ako komplet iného človeka. Bola som plná snov a ideálov, ktoré sa mi v priebehu posledného desaťročia občas sčasti alebo úplne stratili z dohľadu. Aké to bolo na začiatku? Mala som naozaj šťastie? A kde vlastne pramení toto presvedčenie mojich najbližších, že ja nemám ani šajnu o tom, ako sa na Slovensku žije? Väčšinu mojej dovolenky trávievam v mojom rodnom meste, s mojou rodinou. Nakupujem slovenské výrobky a to aj do zásoby a som hrdá na to, že sa naše produkty so začínajúcim kódom 858 z obchodných regálov ešte úplne nevytratili a mám možnosť pochváliť sa kolegom slovenskými špecialitami.
Keď túto mincu otočíme, opýtam sa vás, ktorí ste tiež pracovali, istý čas alebo dlhodobo v zahraničí dokonca aj žili, koľkí členovia rodiny vás prišli navštíviť? A koľkí z nich po návšteve prehodnotili svoj názor na život za hranicami a rozhodli sa zostať radšej na Slovensku?
V novembri 2019 som fiktívne oslavovala jedenásť rokov v Mníchove. Vždy ma prekvapí silná spomienka na balenie kufrov, poslednej kontroly, či som sa na všetkých úradoch odhlásila, cestovné poistenie do peňaženky, desiatu do kabelky a drobné na záchod na benzínkach do vrecka. Posledný pohľad do poloprázdnej izby, ešte pár vecí rýchlo vložiť do kufra, na schodoch sa rozlúčiť so susedom z prvého poschodia, ktorý sa so spýtavým pohľadom pozrel na preplnenú batožinu… Počujem to špecifické škrípnutie vchodových dverí nášho paneláka a myšlienkami prechádzam znova a znova zoznam vecí, či mám naozaj všetko.
Vidím znova samu seba v autobuse, ako odhodlane, a predsa s tak malou dušičkou, som v ten deň, 11. novembra 2008, kývala mamine spoza tmavého okna diaľkového autobusu. Opúšťajúc rodinu, moju rodnú krajinu, prácu, ktorú som mala rada, vycestovala som za dobrodružstvom. Bola som rada, že som na dvojsedadle sedela sama, lebo nával emócií bol silnejší ako moja pevná vôľa neplakať. Akonáhle sa autobus pohol, zvlhli mi oči a keď maminina postavička zmizla z dohľadu, padla prvá slza. Opúšťala som všetko, čo som poznala.
Nemala som ani šajnu o tom, ako sa žije v Nemecku. A či som mala šťastie? O tom by bol asi dlhší príbeh.